Laitte dostala nápad. Thar jej ho doladila. Spojili
svoje šialené myslea rozhodli sa založiť rubriku:
Pretože my fandíme zombie!
Takže na každé písmeno abecedy pre vás
vymyslíme tému a k nej 10 osvedčených
rád! Enjoy!
-skopírované z osobného blogu Lai, keďže publikované
to bude aj tam.

Červen 2011

Wotomeru at aki and Akogeru akojásuru aku- *3. časť*

22. června 2011 v 19:27 | Inu~ |  Inu - Wotomeru
V nich stála postava dosť chudá a vysoká na to, aby to bola moja babička. Zobudil sa aj Saniiro a ja som vstal z postele, šiel som pred jeho posteľ. Obrys postavy sa približoval, až bol tak blízko, že som sa nemotorne zvalil na posteľ kde sedel Saniiro. Boli sme obkľúčený. On sa celý chvel, vedel som, že sa bojí, bolo to strašné. Postavil som sa a stál som tesne pri ňom. Odvážil som sa niečo povedať: "Kto si?!" Prehltol som. "To ťa nemusí zaujímať, chlapče." Snažil sa chytiť Saniira. Kopol som ho a vyšmykol sa mu. "Ách ták, takže chceš aj ty." Schytil nás, obidvoch. Držal nás tak pevne že dostať sa stadiaľ by bolo nemožné. On začal kričať a na to prišla nič netušiaca babka. Zloduch ju iba mocne odhodil a vykročil rýchlejším krokom. Snažili sme sa mu vyšmyknúť, no márne. Nie a nie. Bol až moc silný. Niekam sme dorazili a zhodil nás z jeho veľkých ramien. "Do čerta! Kde to sme?!" Zakričal som na neho. On sa iba pochmúrnicky zasmial a pribuchol dvere, zamkol. "Sme v háji... Bude ako rukojemníci, Saniiro." Povedal som zúfalo, keď som sa poobzeral okolo seba. Deprimujúce šedé

Wotomeru at aki and Akogeru akojásuru aku*1. časť*+*2. časť*

16. června 2011 v 14:31 | Inu~ |  Inu - Wotomeru

Zastaviť sa pri prázdnote a túžiť spáchať hriech...
Je šero, chladno, počasie je na nič. A to som mal ísť dnes do parku. Zrejme pôjdem, zoberiem si dáždnik a nebude to žiadny problém. Obliekol som si tričko, sveter, rifle a hodil si na seba kabát. Vyšiel som z domu a roztvoril si dáždnik, vykročil dole schodmi, čo máme pri dverách. Zabočil som na chodník, potom cestu a aj do trávy. Vošiel som do parku, všade tma, bolo zamračené a mraky mali vojnu, ktorý vyprodukuje viac kvapiek. Stúpal som aj po tráve. Nohy sa mi prebárali do presiaknutej trávy. Podišiel som k lavičke, a rukou som odhrnul nával vody, čo tam stál a sadol som si. Lavička bola studená ako všetko ostatné tu vonku. Začal fúkať silný vietor, tak som si zaboril hlavou viac do šálu, ktorý som mal okolo krku. " Toto sa môže stať len mne!" Skríkol som. Šál mi unášal vietor, stále ďalej a ďalej... Ale zastal, z tmy vyšla postava, ktorá môj šál zachytila. "Myslím, že tento šál je tvoj," tá postava sa priblížila a usmiala sa, potom mi podala šál. "Áno, vďaka," zobral som si ho. Keďže mi bola zima, obviazal som si ho. "Čau," pozdravil som sa a vykročil som smerom od neho.
Nejaký kus som prešiel a schoval sa za jeden roh domu. Išiel za mnou. Do čerta, toto mi chýbalo, aby ma prenásledoval nejaký chlapec z parku... Čudujem sa, že v parku vôbec bol, keďže do toho parku okrem mňa nikto nechodí. "Nejakí čudák," povedal som rozhodne.
Na nejakého sériového vraha nevyzeral, vypadal rozkošne - áno, vrátiť sa späť do reality, pretvárka. Ale ide za mnou, doviesť ho domov by bola riadna hlúposť. Poodbočoval som pár uličiek, ale toto nie, táto je slepá! Zostal som zarazene stáť pred tehelným múrom, ktorý ukončoval ulicu. Priblížil sa a pritlačil ma ku stene. Sakra! Môžem sa pripraviť na smrť, nie, umrieť ešte nechcem. Kopol som ho a začal som utekať smerom k východu z uličky, bol tesne za mnou, ale bol pomalší. Môj dych aj buchot srdca bol čoraz rýchlejší. Nevládal som, ale predsa som utekal. Všade bola tma, nič som nevidel, môj dom... Je nikde. Ja som zablúdil, prehral som! Dohoní ma. Narazil som o obrubník a spadol na cementový chodník... " Au," snažil som sa vstať, no márne. Ako som povedal, dohonil ma. Zaistil ma aby som neušiel - sadol si na mňa. Teraz som bol pripravený na najhoršie, smrť. "Ahoj! Znovu sa vidíme," z úsmevom po mne skríkol. Zostal som v šoku, on... On ma prenásledoval iba preto, aby sa mi pozdravil? Vylúčené. "Ak ma chceš zabiť, zabi ma!" Jeho pohľad svedčil o tom, že nevie o čom hovorím. "Ja? Ako to môžeš povedať... Išiel som iba domov, dom mám pár metrov od tadiaľto a myslel som si, že sa hráme na naháňačku, keď si začal utekať." Úplne zle, on sa hral na naháňačku. Ja idiot. Vrah? No to iste. Postavil sme sa a vykročili smerom domov, no stále sme sa neoddeľovali. "Tak, tuto bývam," ukázal na oranžový dom, čo stál tesne pri mojom. On je môj sused. *Fiuf* ako je možné, že som si ho nikdy nevšimol? Popriali sme si dobrú noc a išli sme domov. Otec sedel v obývačke na gauči a pozeral sa na hodinky. "Shuichi," Um... Nechápavo som sa pozeral, ale keď som si všimol hodiny pochopil som, 2 hodiny ráno. " O-otec..." Povzdychol som si, toto som úplne pokašlal a je mi jasné, ako zle za to budem mať. Poslal ma do izby, že ráno si to vyjasníme...To bude ešte len ráno.

"To hnusné svetlo," zašomral som, keď som sa zobudil. Málo hodín, takže stihnem újsť, otec spí. Potichu som sa obliekol a odcupotal do záhrady. Nepršalo, práveže sa začala obloha vyjasnievať keď v tom...
"Au!" Utrpel som ranu do hlavy. Obzrel som sa, bol to zas on- oh, aha, to malo byť objatie objal ma zozadu. "Dobré ráno," odzdravil som sa. "Vyľakal si ma. Ako sa vlastne voláš?"
"Saniiro," odpovedal mi. "Ja som Shuichi," predstavil som sa po ňom. Takže Saniiro. Myslím, že to medzi nami nebude až tak zlé, môžeme byť priatelia. "Počkaj tu," vošiel som po tichu dnu, a zobral si tašku, čo som mal na chodbe. Dnes je už pondelok, čiže škola. Povedal, že je tu nový. Navrhol som mu, aby sa prihlásil do našej školy, a keďže je o 2 roky odo mňa mladší, prihlási sa do nižšej triedy. Mali sme čas, pol siedmej, kopu a kopu času do ôsmej. Spravil som mu menšiu prehliadku okolia školy. Povedal som mu, že sa bude rekonštruovať škola, čiže máme niekoľko dní voľno, pretože budú sa aj meniť radiátory - polka z nich je odtrhnutá a tak podobne. Pozrel som sa na neho. Jeho bledo blonďavé krehučké vlasy mu lietali vo vetre, zaujímavý pohľad. Pozrel som sa na hodinky. Och jój. "Poď, my tam musíme byť skôr, aby si sa aj prihlásil," prišli sme dnu a s menšími komplikáciami sa konečne prihlásil. V prvom školskom dni po Vianočných prázdninách. Katastrofa ako vždy, navalili nám všetky tie najťažšie písomky zo všetkých a ja som sa samozrejme nestihol učiť, keď som bol včera v tom parku do druhej ráno. Všetky písomky dopadli na 3, 4 a jedna, na prekvapenie, bola na 2. Áno, úžasné známky. Učiteľky na niektorých predmetoch vážne nemôžem vystáť, ten ich prístup. Pochybujem, že si tieto trojky opravím, no nejako to prežijem. A ešte tie úlohy. Konečne zvonenie na koniec. Dal som si tašku na chrbát a vyšiel som z budovy. "Už si skončil?" Skočil predo mňa Saniiro. Skončil skôr, mohol som si to domyslieť. "Iste. Ty si ma tu čakal?" Jeho odpoveď bola jasná, ale vôbec som nechápal na čo ma čakal, keď mohol skončiť aj dve hodiny predo mnou. To proste nepochopím. "Aký bol tvoj prvý deň v škole, hm?" Áno, opýtal som sa ho to, pretože ma to zaujímalo a chcel som to vedieť. Povedal mi, že sa učili, ale že im učiteľka nedala veľa úlohy, čo nám teda hej. "Saniiro, mám návrh. V utorok, čiže zajtra, mám ísť k babke na vidiek. Pôjdeš so mnou? Samého ma to tam totižto nebaví a je tam veľa vecí, čo sa dá robiť a ak vieš, od zajtra sú jarné prázdniny, čiže týždeň voľna. Pôjdeš?" To bol môj návrh, keďže by som sa u babky nudil. Jeho odpovedi som sa tešil, súhlasil. Povedal som mu, nech sa pobalí, a že ráno o deviatej budem už na autobusovej stanici.

-----------------------------UTOROK-----------------------------------
"Dobré ráno," bol tam presne na čas. Aj on aj autobus. Nasadli sme a na prekvapenie bolo voľných miest dosť, no sedeli sme pri sebe. Cesta ku babičke trvala jeden a pol hodinu, ale pri rozprávaní - teda skôr plánovaní, čo tam budeme robiť. Nápadov bolo dosť a ešte k tomu kúpili nový bazén, takže o jeden schopný plán na viac. Dorazili sme a ako náhle sme vystúpili, nás pred autobusom čakala babička. "Ahoj," "Dobrý deň," pozdravili sme sa, nuž museli sme sa ako tak správať, aby mi otec k tomu parku nič nepriložil. A so starkou sme išli do domu. Klasika, nič sa tu od tej doby, čo som tu bol nezmenilo. Dom taký istý, ako bol a zajace tiež boli také isté, až na to, že mláďatá už podrástli. Rozhodol som sa, že splním prvý plán, čo som si vymyslel - ukázať Saniirovi dom a po dome okolie. Najviac je tu asi polí, keďže je to dedina, a potom lúk. Proste dedina. Prechádzali sme sa po poli, neskôr som mu ukázal aj tie lúky, potraviny, malé domy, kostol, záhrady, vinohrady a iné dedinské veci. Po našej dlhšej obchádzke sme konečne dorazili pre dom, prišli do záhrady pred veľkú rozkvitnutú čerešňu a sadli si pod ňu. Jemný vánok sa nám pohrával s vlasmi a on si mrmlal nejakú pesničku. Započúval som sa a vnímal každý tón v pesničke. Lepšie som sa posadil a oprel o strom. "Krásna pieseň, Saniiro," povedal som, aby som už konečne skončil to zarážajúce ticho. Povedal, že mu ju spievala mama, čo bolo pre mňa zaujímavé, keďže sme tu, v tejto dobre, a nie v nejakom staroveku, kedy mamy deťom spievali uspávanky. Musel som sa usmiať, inak to proste nešlo. Postavil som sa a vyzval som ho, aby sme už išli dnu, že je už zima. Tak sme sa tak nešikovne postavili a pomalým krokom namierili k dverám. Aké teplo... "Som hladný, a čo ty?" Povedal som mu, keď som si už všimol že v bruchu mám hotový orchester. Podišiel som do kuchyne a schmatol nejaké koláče, čo nám babka uvarila. "Sú výborné!" Po dlhšom mlčaní sa ozval Saniiro. "Áno," musel som súhlasiť, babkine koláče by nemal rád snáď len nejaký blb, lebo boli vážne chutné. Najedli sme sa a prezreli sme si izbu, kde budeme spať. Postele tam boli dve. Aspoň že to. Spravili sme si ešte menšiu prechádzku a prezliekli sme sa trošku skôr do pyžama, nemali sme čo robiť, keď už bola taká tma. Tak sme si ľahli a spali. "Ťup, ťup, ťup," z chodby som počul kroky. Babka? Takto neskoro? No čo, možno nás len ide pozrieť. Dvere sa roztvorili a v nich...

Nový design "Disturbia"

13. června 2011 v 14:01 Blog etc. - Vzhľady Blogu
Starý design:


Nový design:

~Namarie, my love~ 1.časť

8. června 2011 v 16:25 | Inu |  Inu - Namarie, my love
Konnichiwa! ^w^○ Gomenne, ak píšem teraz nevhod, ale chcela som tu uverejniť môj prvý článok *keď nerátame príhovor či čo to bolo*. Rozhodla som sa, že mojím prvým článkom bude táto poviedka. Je celkom nová. Písala som ju ja s mojou Kitsune. *Viem že ju nepoznáte ale to je už detail*. Takže, ak dovolíte, nebudem toľko kecať a ukážem vám tú "veľkolepú" prvú časť ^^ :


Vzdajte hold novým adminkám! ^^

5. června 2011 v 19:46
Zdar, people ^^
Okey, pridali sa k nám dve ďalšie osôbky, ale stále sa ešte budeme obzerať po ďalších. Ehm, stop chodeniu okolo horúcej kaše! :D Môžu sa predstaviť aj samy:

Narenn
(Riku odkazuje: Nytsu bude aktívna, keď sa vráti z anglicka, počítajte na konci mesiaca)
Nytsu-chan ešte nie je v Anglicku!! :D
Takže teda pár slov na predstavenie? XD Riku-čááán ma nazvala morbídnou osôbkou a po nej ma tak nazvalo ďalších osem ľudí (eh....úchylka na počítanie? sakra....neznášam matiku >.<
Eeehh.... *stále jej bliká skype* tak ja už idem, lebo budem ukameňovaná správami :DDD
Sayounaraaaa~

Inu
Konnichiwa.. Takže, nie som momentálne v Anglicku ako Nytsu, tak sa môžem predstaviť aj sama, že? Jasneže hej.. Takže, ako už asi viete, volám sa Inu. Niekedy aj InuKaja, ale radšej ma volajte Inu, poprípade Karinka :3. Som tu nová spoluadminka kvôli Riku-chán, čo som rada. :3 Ešte jedno varovanie, nie som uke.- Len tak pre informáciu..- Dobre, nebudem tu písať nepotrebné veci, ktoré aj tak zaškrtnem, ale prejdem k veci. Tuto, na Across budem pridávať články tipu ako sú poviedky a tak podobne. Uvidím ako to bude a podľa toho budem pridávať, ale nemôžete odo mňa očakávať žiadne básničky, pretože to ja neviem. Tak to je asi všetko, zdanlivo zlé osôbky.. Tak teda Sayonará, a ešte že Riku-chan Ďakujem že môžem byť spoluadminkou :3